História zariadenia
Naše zariadenie je súčasťou obce Slavnica viac ako storočie. Jeho založenie siaha do roku 1907, kedy bola v obci založená tzv. výchovňa pre mravne narušených mladistvých.
Prvú budovu začal stavať divadelný riaditeľ Bukovič z Viedne. Pred dokončením budovy sa dostal do finančnej tiesne a zastrelil sa. Nedokončenú stavbu prevzal hlavný veriteľ Ernest Szilányi. Tento ju dal v pôdoryse zmenšiť, upraviť a dokončil ju. Po dokončení stavby ju daroval spolu so záhradou a malým pozemkom Lige na ochranu mládeže, ktorá tu zriadila výchovňu pre mravne vadnú mládež.
Pretože chovanci a personál pochádzali z maďarskej časti Uhorska, vysťahovali sa po vzniku Československej republiky v auguste 1919 do Maďarska a budova ostala neobývaná. Budova chátrala, nikto ju neopravoval, takže z bývalého skleníka ostala len zrúcanina, strechy boli deravé, povaly miestami prevalené. O budovu sa začali zaujímať úrady. Pomýšľalo sa hlavne na zriadenie meštianskej alebo hospodárskej školy. Tzv. slúžnovský úrad, ako opatrovník budovy toto nedovolil a zachoval budovu pre jej prvotný cieľ – sociálnu pečlivosť (starostlivosť) o mládež do tej doby, kým sa jej ujal Spolok pre stavbu nemocníc a vyžiadal si budovu pre zriadenie ústavu na výchovu mrzáčkov.
Cez prázdniny roku 1921 bola v Slavnici umiestnená tzv. ferialna (prázdninová) osada bratislavských detí, vydržiavaná Československou péči o díte v Prahe, pričom budova bola čiastočne upravená a zariadená.
V decembri 1921 bolo rozhodnuté o zriadení ústavu, ktorý dostal názov „Domov slovenských mrzáčikov“ . Správcom ústavu bol menovaný učiteľ Ján Kríž, ktorý viedol v ústave prípravné práce. Prví chovanci nastúpili do ústavu ešte v priebehu mesiaca január 1922.
Domov mal internát, školu spojenú s ústavnými dielňami a ústavné hospodárstvo. účtovanie a vedenie bolo spoločné. V internáte bolo umiestnených 40 – 50 chovancov, mal 3 spálne (1 dievčenskú, 1 pre mladších chlapcov a 1 pre dospievajúcich chlapcov a učňov). V ústave bola zriadená jednotriedna súkromná škola na ktorej vyučoval správca Ján Kríž. Súčasťou ústavu boli aj dielne, aby deti z ústavu odchádzali s riadnym remeselným vzdelaním.
V máji bola otvorená dielňa na ručné viazanie kobercov a gobelínov, ktorá sa rozšírila o dielne ženského krajčírstva. Dielňu viedla vajnorská rodáčka sl. Nováková. Ďalej v mesiaci november bola otvorená dielňa košikárska, ktorú viedol J. Valenta. Postupne sa vyučovanie rozširovalo na výučbu zhotovovania nábytku, viazali sa ozdobné košíky z lyka a slamy. Koncom roka bola zriadená obuvnícka dielňa, ktorú viedol majster Pavel Svatý.
Ústav sa postupne rozširoval o ďalšie budovy a zvýšil sa aj počet chovancov ústavu. Po druhej svetovej vojne a znárodnení sa zmenil názov „ústav sociálnej starostlivosti o telesne postihnutú mládež“. V tejto podobe bol prevádzkovaný až do roku 1967, kedy boli chovanci ústavu presťahovaní do Bratislavy a objekty boli rekonštruované.
Po rekonštrukcií v roku 1968 bol opäť sprevádzkovaný ako „ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnuté dospelé ženy“. Do ústavu boli nasťahované ženy, o ktoré sa starali čiastočne rehoľné sestry a čiastočne civilní zamestnanci.
Do nášho ústavu boli umiestnené prvé telesne a duševne choré obyvateľky z ústavu Kirť a Ladomerskej Viesky. Vtedy bolo v ústave 65 obyvateliek. Po rekonštrukcií ďalšej budovy sa stav obyvateliek zvýšil na 105, staralo sa o ne 22 zamestnancov. V tomto období bola snaha spoločnosti umiestniť čo najväčší počet ľudí s mentálnym postihnutím do ústavných zariadení. Bez náväznosti na uvedené liečebné procesy. Treba pritom uviesť, že ovplyvňovala to i druhá stránka a to nedostatočný počet zamestnancov, nehovoriac o ich odbornosti. Z týchto dôvodov došlo v roku 1976 k vybudovaniu ďalšieho objektu a tým i k zvýšeniu počtu obyvateliek na 205.
Vybudovaním tohto objektu – získaním priestorov, začína sa v ústave pre mentálne postihnutých uplatňovať výchovno – rehabilitačná práca. Prispela k tomu i skladba zamestnancov, získavali sme odborne pripravených zamestnancov. Napomohol k tomu i prísun odborného personálu.
V pracovnej terapii to bolo vytvorenie troch pracovno rehabilitačných pracovísk a to: práca na pozemku (záhradníctvo a kvetinárstvo), ručné práce (vyšívanie, háčkovanie, pletenie) a páranie peria. Do týchto činností boli zaraďované ženy podľa stupňa mentálneho postihnutia. Na tejto pracovnej terapii sa podieľalo v priemere 70 obyvateliek.
Záujmy okresu sa prejavili v v našom zariadení. Postavená bola ďalšia budova, no boli k nám premiestnené obyvateľky mentálne postihnuté, zo zrušeného ústavu sociálnej starostlivosti v Belušských Slatinách. Týmto presunom sa zvýšil počet obyvateliek na 305.